Môžem tento článok začať hoc ako, ale nikdy to nebude dosť dobré na to aby to bolo dobré. Začnem ho teda tak ako najlepšie viem. Priblížim Vám príbeh dvoch priateliek a ich kamarátstva, ktoré v tomto prípade hory prenieslo.
Zdenka bola najlepšia kamarátka s Mirkou, pričom spolu trávili všetok voľný čas a rovnako aj pracovali v rovnakej firme zameranej na reklamu. Nikdy by ich nič nerozlúčilo, také boli kamarátky a rovnako aj čo sa týka mužov sa správali jedna k druhej kamarátsky- jedna neliezla do kapusty do druhej a naopak.
Raz večer boli dievčatá spolu vonku na diskotéke zabaviť sa po ťažkom týždni. Keď už bola zábava v plnom prúde prišiel za dievčatami jeden mladý muž, ktorý mal na parkete očividne plány s obomi dievčatami sa zabaviť rovnako a nerobiť rozdiely- nevedno či si nebol istý, ktorá sa mu páči viac alebo chcel dostať obidve. Nech už bol jeho zámer akýkoľvek dievčatá medzi sebou začali prvý krát pociťovať rivalitu, pretože realita bola jasná= chlap bol jeden a ony dve. Nedokázali sa však pustiť svojich doterajších presvedčení, že jedna druhej nebudú preberať chlapa. Zdenka sa teda rozhodla, že toto pravidlo neporuší a hoci to je ťažké dodrží ho stoj čo stoj. Pravda však bola taká, že Zdenka oproti Mirke pociťovala prehru, už len pre svoju nedokonalú postavu a nízke sebavedomie.
Medzitým Mirka usúdila, že Zdenka z tohto boja uteká a prenecháva muža jej. Preto sa rozhodla zhostiť príležitosti a pred mladým mužom vyskúšala naozaj všelijaké tanečné kreácie, o ktorých ani sama nevedela, že ich je schopná. Odvaha ju však neopúšťala a keď sa večer skončil mladý muž s ňou odchádzal do jej bytu. Po búrlivej noci sa Mirka prebudila v posteli vedľa chlapa, ktorého poznala zopár hodín, ale s ktorým zažila úžasný večer. Jej pocit zo samej seba bol však úžasný len do tej chvíle, kým si nespomenula na výraz tváre Zdenky keď sa spolu nadránom lúčili. A lúčili sa vôbec spolu??? Nedokázala si spomenúť. Povedala si však, že v práci sa s ňou porozpráva a ospravedlní sa jejl
Zdenka však neprišla na ďalší deň do práce a Mirka si uvedomila čo sa stalo.
Odrazu videla celý večer pred očami a nemohla uveriť tomu, čo predtým nevidela. Videla Zdenku ako prišli do klubu tancovať, no v priebehu večera videla Zdenkin výraz tváre- zo šťastného na zlomený výraz, opusteného človeka až ju nakoniec stratila z dohľadu. V tej chvíli si Mirka nevedela spomenúť či Zdenku za celý večer ešte videla alebo sa vyparila ešte skôr ako si Mirka myslela. Okamžite zodvihla telefón a v práci povedala, že si berie pol dňa dovolenku. Nastúpila na najbližší autobus a vydala sa za Zdenkou domov. Keď dorazila pred jej byt počula za dverami zvuky, ktoré hovorili o nejakej reklame na prostriedok na chudnutie, počula plač a jej strach sa stupňoval. Bála sa čo nájde za dverami ale išlo predsa o jej kamarátku, musela niečo urobiť, veď čo ak si Zdenka nejako ublíži. Nuž sa odhodlala a behom pár sekúnd čo jej myseľ pracovala na plné obrátky, zakopala na dvere a zazvonila. V tej chvíli všetko stíchlo a bolo počuť dupot približujúcich sa dupotavých a potkýnajúcich sa krokov. Dvere sa rozleteli a stála v nich Zdenka s vlasmi ako rozzúrený dirigent, očami čiernymi od roztečenej riasenky a makeupom takým stečeným, že jej zjav pôsobil na Mirku ako klaun so zlomeným úsmevom a vytrhnutým srdcom. Mirka pri pohľade na svoju kamarátku pocítila všetko to, čo cítila Zdenka- bolesť, smútok, samotu...
Schmatla Zdenku do náručia a vošla s ňou do bytu. Poumývala jej tvár, uvarila jej čaj na upokojenie, prezliekla jej oblečenie a uložila svoju najlepšiu kamarátku do postele. Prebdela pri nej celý deň aj noc a bolo jej jedno, či bude v práci chýbať aj celý mesiac. Keď sa po dvoch dňoch Zdenka konečne prebrala videla vedľa postele sedieť Mirku schúlenú v kresle. Nedokázala povedať ani slovo, len jej slzy stekali po lícach a došlo jej čo sa stalo a podľa dátumu na displeji telefónu zistila aký je deň a koľko času prespala. A došlo jej aj to, že jej najlepšia kamarátka ju neopustila a po celý čas bola pri nej, hoci nemohla ani len tušiť čo sa stalo. Keď sa Mirka zobudila Zdenke sa ešte stále po lícach kotúľali slzy veľké ako hrachové guľôčky, no ihneď si svoju kamarátku privinula a silno ju objala. Dievčatá si boli bližšie viac ako kedykoľvek predtým a vedeli že vysvetlenie bude musieť skôr či neskôr prísť. Mirka videla na svojej kamarátke, že teraz nie je ten vhodný čas aby sa Zdenky spýtala čo sa stalo, nuž to nechala na Zdenke kedy a či sa vôbec raz odhodlá povedať jej o tom.
Prešiel už celý mesiac a za ním ďalší a ďalší......až raz boli dievčatá samé a sedeli spolu pri brehu rieky. Deň bol slnečný, vtáci veselo štebotali a dievčatá sa rozprávali o práci, priateľoch o chlapoch a rôznych iných veciach. Keď zrazu zo Zdenky vyletela otázka: ,,Vieš prečo???" Mirka nechápala, ale po chvíli jej došlo čo sa jej kamarátka pýta, ihneď mala pred očami celú tú scénu: strapaté vlasy, bolesť, smútok, prebdené noci...Nevedela čo by mala povedať, potriasla preto hlavou na znak toho, že rozumie čo má na mysli. Vtedy sa Zdenka rozhovorila a Mirka sedela oproti nej s otvorenými ústami a nechápavým pohľadom. Zdenka hovorila pomalým tempom a tak zreteľne ako len vedela:
,, Vieš vtedy, keď sme boli spolu vonku zabaviť sa a tancovali sme na parkete a ten chlap tam prišiel medzi nás a chcel s nami tancovať....vtedy sa vo mne niečo zlomilo, pretože som sa pozrela na seba a pozrela som sa na teba. Videla som dve rozdielne ženy- teba ako dokonalú, pohodovú a odviazanú babu, ktorá sa nebojí aj zariskovať a je stále nad vecou. A...seba ako človeka, ktorý nikdy nebude nikým obľúbený, nebude veriť samej sebe a nikdy nevie byť odviazaný, slobodný a strelený tým správnym spôsobom. Preto odo mňa všetci chlapi aj utekajú a žiaden to nevydrží tak dlho aby si povedal: ,, Hej tá je ale úžasná, s takou si viem predstaviť život!" ....
Na to Mirka chytila tvár svojej priateľky do dlaní, počkala si kým sa jej Zdenka pozrie do očí a povedala jej: ,, Ty nikdy nebudeš ako ja, pretože ty si lepšia. Si oveľa viac strelená a úžasnejšia ako som ja. Vieš všetko čo pre život potrebuješ a aj oveľa viac. Si krásna tak, že o tom ani nevieš a nedokážeš si vysvetliť, prečo chlapi pri tebe nevydržia. Ja ti poviem prečo. Je to preto, že si taká úžasná, že sa boja, že vedľa teba budú vyzerať ako obyčajní ľudia, pretože tvoje srdiečko tak veľmi žiari a každého zohrieva svojim bitím, že to vedľa teba radšej vzdajú, pretože si myslia, že takého človeka ako si ty si musia zaslúžiť. Čo jasne hovorí o tom, že si o sebe myslia ešte menej ako ty, pretože neveria, že by ťa mohli spraviť šťastnou. Ale ver mi, príde ten, ktorý s tebou vydrží, pretože dokáže prijať tvoje svetlo, dokáže vyčariť úsmev na tvojej tvári, dokáže sa ráno vedľa teba zobudiť a nezľakne sa ani tvojich strapatých vlasov a zostane s tebou vždy, keď bude cítiť, že ho potrebuješ. Taký niekde naozaj pobehuje, ale zrejme máš ešte dosť času na to aby si ho spoznala a máš mať v pláne žiť svoj život oveľa viac kým ho spoznáš. Takže sa teraz prosím usmej a povedz mi jedno: Čo chceš vo svojom živote najviac?"
Zdenka sa pozerala do očí svojej kamarátke a snažila sa nájsť vo svojej hlave to, čo naozaj chce. Myseľ jej blúdila všetkými smermi, keď to uvidela. Videla seba s deťmi a videla seba ako im pomáha a......a ako je šťastná. Ihneď sa usmiala na svoju kamarátku a povedala jej: ,, Ísť do Afriky a pracovať s deťmi" , čo Mirku prekvapilo, no nedala to na sebe poznať. Bola rada že jej kamarátka konečne vie čo chce a bola odhodlaná pomôcť jej za jej šťastím.
Od tej chvíle bolo všetko už viac menej jasné a dievčatá mali veľa roboty so zháňaním nejakej organizácie, ktorá by prijímala takýchto nadšených dobrovoľníkov. Nakoniec sa im to podarilo a keď prešla Zdenka povinným očkovaním a lekárkou prehliadkou behom pár mesiacov bola schopná aj s potrebnými papiermi vycestovať do Afriky. Dievčatá sa teda museli rozlúčiť v záujme priateľstva, ktoré medzi nimi ostane navždy a sľúbili si, že ostanú stále v kontakte. Zdenka teda nastúpila do lietadla a s úsmevom na tvári odletela.
Prešlo pár mesiacov a Mirke prišla pošta s odosielateľom s Afriky. Otvorila teda obálku a našla v nej fotografie Zdenky s africkými deťmi, Zdenku pri práci a jej úsmev na každej fotografií Mirku tak veľmi potešil až sa prichitila ako jej stekajú po lícich slzy od šťastia. A napokon ju v obálke čakal ešte list od Zdenky kde stálo:
Milá Mirka,
som veľmi rada, že si ma neopustila keď som ťa najviac potrebovala a pomohla si mi nájsť moju životnú cestu. Tu v Afrike sa cítim tak ako som o tom vždy len snívala. Je tu síce kopec obmedzených zdrojov pre život, ale vieš čo? Je to tá najúžasnejšia krajina, pretože som tu našla samú seba a cítim sa potrebná a užitočná každý deň, každú hodinu a sekundu. A jediné čo mi stačí ku šťastiu je úsmev- úsmev detí keď sa s nimi rozprávam, úsmev ich rodičov keď vidia ako sa ich deťom darí a....úsmev muža, ktorý sa na mňa každé ráno usmeje a každý večer ma pobozká. Našla som tu seba ale aj svoju spriaznenú dušu, človeka, ktorý ma vníma ako svoje svetlo v živote, ktorý mi vyčarí úsmev už len tým, že je a ktorý sa nebojí, že nie je pre mňa dostatočne dobrý a nebojí sa že by si ma nezaslúžil, pretože si zaslúžime jeden druhého. Volá sa John a pracujeme spolu každý deň. On ma všetko naučil a mal pri mne takú trpezlivosť ako nikto pred ním.
Ďakujem ti ešte raz za túto príležitosť a za to, že ma máš tak veľmi rada a ukázala si mi ako sa mám mať rada aj ja sama.
S láskou Zdenka :D
A v obálke Mirka našla ešte jednu fotografiu kde bola Zdenka a John pri západe afrického slnka s hŕbou detí a usmiatymi tvárami. Vtedy si Mirka povedala, že to bol osud a tí hore vedeli čo urobiť aby Zdenku nasmerovali tým správnym smerom.
Ak ste aj po tomto príbehu stále toho názoru, že život je len taký aký si ho sami naplánujeme tak zrejme bude dlhší čas trvať kým prídete na to, že život nikdy nie je taký ako si naplánujeme. Áno, niektoré veci si môžeme naplánovať, ale tie najväčšie zmeny v našom živote musia prísť sami a nemožno ich ovplyvniť. A preto aj samých seba musíme vnímať ako niečo jedinečné a úžasné hoci môžeme mať nadváhu a môžeme mať prácu, ktorá nás vôbec nebaví a nič nám do života nedáva. Základom je usmiať sa nie len vtedy keď sa nám darí ale aj vtedy, keď ledva ,,dýchame" , pretože to je recept na život, v ktorom sa naša cesta ukáže v tom správnom čase a ukáže nám našu životnú náplň.
A ešte jedna vec, život budete mať šťastný aj vďaka ľuďom, ktorí Vás ľúbia a nikdy Vás neopustia. Takých ľudí každý z nás nemá veľa, pretože hoci si myslíme, že máme veľa priateľov sme na tom dobre. Nie je to tak. Riaďte sa radšej faktom: ,, Skutočného priateľa v núdzi spoznáš" , pretože to je naozaj ten najlepší spôsob ako spoznať charakter ľudí okolo seba a často krát sa ako priatelia ukážu tí ľudia, o ktorých by sme to nikdy predtým nepovedali alebo nečakali.
