Išla som domov zo školenia a do autobusu v dedine, ktorá je hneď vedľa tej našej dedinky malebnej ( krásnej, strediskovej :D ), nastúpil revízor, čo ma prekvapilo, pretože na našich končinách je to zriedkavé. Nuž som si nachystala preukaz a cestovný lístok a už ku mne kráčal mladý a celkom fešný revízor. Ani som nevedela ako, ale odrazu sme sa rozprávali. Najlepšie na tom bolo, že sme sa v živote predtým nevideli, nikdy predtým sa mi niečo také nestalo a všetko to začalo úsmevom. Ten človek tam celú cestu stál a stihol sa ma spýtať toľko vecí, že som sama nechápala ako táto konverzácia prebiehala.
Keď som vystúpila z autobusu musela som sa smiať sama na sebe, aká som bola v pohode a uvoľnená. Moje reakcie boli pohotové a vôbec som sa nezakoktala, čo sa mi pri neznámych chlapoch stáva. Zároveň som sa však musela pochváliť, pretože sa vo mne zrejme niečo zmenilo, čo mi dalo odvahu a chuť viac žiť odvážnejšie a opäť som sa niečo naučila: ,,Úsmev je kľúč ku všetkému, no rovnako aj uvoľnenosť a odviazanosť robia svoje. Netreba v opačnom pohlaví vidieť len potenciálnych chlapov na chodenie, ale treba im ukázať že ste nad vecou tak, ako to robí opačné pohlavie.”